Dve rôzne otázky, jedna zložka
Keď dotknutá osoba napíše, že si želá, aby spoločnosť zmazala všetko, čo o nej vie, tak IT (HR) oddelenie klikne na pár riadkov v databáze a vec sa považuje za vybavenú. Keď však niekto povie výmaz osobných údajov, tak nejde o jedno jediné tlačidlo Delete. Realita je, žiaľ, o čosi menej elegantná, pretože výmaz osobných údajov nie je jeden proces, ale stretnutie 2 úplne odlišných právnych režimov. Tie sa riadia inou logikou, inými lehotami a napokon aj inými orgánmi dohľadu.
Prvým je právo na vymazanie podľa Nariadenia GDPR. Druhým je registratúrny poriadok a registratúrny plán, kde ide o interné dokumenty, ktoré určujú, ako dlho sa majú uchovávať a kedy sa smú zlikvidovať záznamy organizácie, a to bez ohľadu na to, či obsahujú osobné údaje, alebo len zoznam kancelárskych potrieb.
Rozdiel medzi obidvomi svetmi teda nie je žiadne akademické cvičenie. Je to otázka, od ktorej sa odvíja, či prevádzkovateľ skončí s pokutou od dozorného orgánu za to, že údaje držal príliš dlho, alebo naopak s problémom, že ich vymazal príliš skoro a prišiel tak o dôkaz, ktorý neskôr potreboval na vlastnú obranu.
Čo skutočne hovorí GDPR o výmaze
Právo na vymazanie upravuje článok 17 GDPR a v praxi sa mu hovorí aj právo na zabudnutie. Dotknutá osoba má právo žiadať o vymazanie svojich údajov v 6 situáciách vymenovaných v odseku 1 tohto článku, pričom najčastejšie ide o to, že údaje už nie sú potrebné na pôvodný účel, dotknutá osoba odvolala súhlas a neexistuje iný právny základ, namietala proti spracúvaniu, alebo sa údaje spracúvali nezákonne.
Na prvý pohľad sa teda právo na výmaz javí ako bezvýhradné. Nie je to ale pravda. Odsek 3 toho istého článku vymenúva situácie, v ktorých prevádzkovateľ osobné údaje vymazať nemusí, a často ani nesmie. Napríklad keď je spracúvanie potrebné na splnenie zákonnej povinnosti, na uplatnenie slobody prejavu a práva na informácie, z dôvodov archivácie vo verejnom záujme, alebo na preukazovanie a obhajovanie právnych nárokov.
Práve toto ustanovenie si podáva ruku s registratúrnym poriadkom, keďže napríklad zákonná povinnosť uchovávať faktúru 10 rokov kvôli zákonu o dani z pridanej hodnoty je presne ten dôvod, pre ktorý výmaz podľa článku 17 odsek 3 písmeno b) jednoducho neplatí.
Čo je však dôležité a v praxi sa na to často zabúda je to, že článok 17 nehovorí len o situácii, keď dotknutá osoba o výmaz požiada. Hovorí aj o situácii, keď dôvod na výmaz nastane z iných dôvodov, a to sa môže stať aj úplne bez jej vedomia.
Keď sa výmaz nevykoná na žiadosť, ale z povinnosti prevádzkovateľa samého
Drvivá väčšina školení o práve na výmaz sa sústreďuje na žiadosti dotknutých osôb, čo je pochopiteľné, pretože práve tam vznikajú konkrétne lehoty a formálne nároky. Prevádzkovateľ sa však nesmie spoliehať len na to, že mu niekto napíše a o výmaz ho požiada. Povinnosť vymazať totiž vzniká aj vtedy, keď nikto o nič nežiada.
Prvým a azda najsilnejším zdrojom tejto povinnosti je zásada minimalizácie uchovávania z článku 5 odsek 1 písmeno e) GDPR. Tá funguje úplne nezávisle od žiadostí, ale automaticky a v pozadí. Napríklad keď sa skončí výberové konanie, keď sa uzavrie reklamácia, keď zanikne zmluva a neexistuje iný dôvod na ďalšie spracúvanie,. Vtedy má prevádzkovateľ povinnosť údaje vymazať sám, bez toho, aby na to niekto musel upozorniť.
Druhým zdrojom je samotný článok 17 odsek 1, ktorý sa síce zvykne vnímať ako právo dotknutej osoby, v skutočnosti ale opisuje aj objektívny stav, pri ktorom povinnosť vymazať jednoducho existuje, nech si ju všimne ktokoľvek. Ak si prevádzkovateľ pri internom audite alebo kontrole všimne, že spracúva osobné údaje nezákonne, napríklad bez platného právneho základu, nemôže čakať, kým si to všimne niekto iný a podá žiadosť. Musí konať z vlastnej iniciatívy.
Tretím zdrojom je uplynutie lehoty uloženia podľa registratúrneho plánu. Práve tu sa oba režimy stretávajú najpriamejšie, pretože periodická revízia záznamov a ich zaraďovanie do skartačného konania je presne ten moment, keď sa prevádzkovateľ sám seba pýta, či ešte existuje dôvod údaje držať, a to bez toho, aby čakal na podnet zvonka.
Štvrtým zdrojom býva zmena právneho predpisu, prípadne rozhodnutie dozorného orgánu, ktorý prevádzkovateľovi výmaz priamo nariadi. Vtedy ide o povinnosť uloženú treťou stranou, nie o žiadosť dotknutej osoby, no samotný proces jej vybavenia sa principiálne neodlišuje od toho, čo nasleduje po bežnej žiadosti.
Typickým príkladom tejto proaktívnej povinnosti je kamerový systém. Záznam, ktorý už nie je potrebný na zabezpečenie priestorov, sa po uplynutí krátkej, vopred schválenej lehoty automaticky prepíše alebo vymaže, a to bez toho, aby oň ktokoľvek požiadal. Ak však záznam zachytí incident, situácia sa mení. Príslušný úsek sa oddelí, označí a uchová len na účely vyšetrovania alebo uplatnenia právneho nároku, pričom sa výnimka týka len tej konkrétnej časti a daného účelu, nie celého archívu.
Dobre nastavený prevádzkovateľ preto nesedí so založenými rukami a nečaká na poštu. Má zavedenú pravidelnú revíziu údajov, ktorá funguje ako interný spúšťač výmazu úplne nezávisle od toho, či sa niekto ozve, alebo nie.
Čo skutočne rieši registratúrny poriadok a plán
Registratúrny poriadok a registratúrny plán fungujú na úplne inej osi. Vychádzajú zo zákona číslo 395/2002 Z. z. o archívoch a registratúrach a o doplnení niektorých zákonov, ktorý v slovenskom právnom poriadku rieši správu písomností nezávisle od toho, či v nich osobné údaje vôbec sú.
Registratúrny poriadok je vnútorný predpis, ktorý opisuje, ako organizácia eviduje, triedi, ukladá a vyraďuje svoje záznamy, nech ide o zmluvy, faktúry, zápisnice, personálne spisy alebo bežnú korešpondenciu. Registratúrny plán je jeho prílohou, konkrétnym zoznamom, v ktorom je ku každej vecnej skupine záznamov priradená registratúrna značka, znak hodnoty a predovšetkým lehota uloženia. Podľa paragrafu 10 vykonávacej vyhlášky číslo 628/2002 Z. z. sa táto lehota navrhuje tak, aby pokryla celú reálnu potrebu záznamu vrátane času na uplatnenie práv a splnenie povinností podľa osobitných predpisov, a začína plynúť presne stanoveným spôsobom, nie ľubovoľne.
Tu treba povedať jednu vec úplne presne, lebo práve v nej vzniká najviac omylov. Povinnosť mať schválený registratúrny poriadok v zmysle zákona 395/2002 Z. z. sa priamo vzťahuje na takzvaných pôvodcov registratúry, čo sú predovšetkým orgány verejnej moci, obce, štátne a verejnoprávne inštitúcie, prípadne ďalšie subjekty určené osobitným predpisom, pričom konkrétny rozsah povinností sa odvíja od právneho postavenia pôvodcu dát. Bežná súkromná spoločnosť, povedzme výrobný podnik alebo softvérová firma, teda nie je automaticky povinná mať registratúrny poriadok schválený príslušným štátnym archívom.
To ale neznamená, že si taká firma môže v dokumentoch robiť, čo chce. Lehoty uchovávania pre konkrétne typy záznamov jej totiž ukladajú iné zákony, napríklad zákon o účtovníctve číslo 431/2002 Z. z., Zákonník práce číslo 311/2001 Z. z., zákon o sociálnom poistení číslo 461/2003 Z. z. alebo Daňový poriadok číslo 563/2009 Z. z. Dobre vedený interný registratúrny poriadok a plán je teda v súkromnom sektore skôr dobrovoľný, no o to užitočnejší nástroj, ktorý tieto rozptýlené povinnosti z desiatok rôznych predpisov zbiera na jedno miesto a mení ich na použiteľný manuál pre bežného zamestnanca. Bez neho sa firma spolieha na to, že si každý vedúci oddelenia sám naštuduje príslušné zákony, čo v praxi väčšinou znamená, že sa neudeje nič a dokumenty sa budú hromadiť donekonečna.
Stojí tiež za zmienku, že po uplynutí lehoty uloženia sa záznam automaticky nestáva voľným na okamžité skartovanie. Nasleduje totiž vyraďovacie konanie, posúdenie dokumentárnej hodnoty záznamu, a pri niektorých druhoch záznamov aj rozhodnutie príslušného archívu. Registratúrna lehota teda nie je to isté ako lehota, dokedy sa smie konkrétny osobný údaj v databáze spracúvať, a presne v tomto bode sa oba režimy najčastejšie rozchádzajú.
Kde sa cesty stretávajú a kde sa rozchádzajú
Keď sa oba nástroje postavia vedľa seba, rozdiel spočíva najmä v tom, na čo sa v skutočnosti pýtajú.
GDPR a jeho lehota výmazu sa pýtajú, či ešte existuje právny dôvod spracúvať konkrétny osobný údaj konkrétnej osoby na konkrétny účel.
Registratúrny plán sa naopak pýta, ako dlho má organizácia zo zákona alebo z vlastnej prevádzkovej potreby uchovávať konkrétny typ záznamu, nech je v ňom čokoľvek.
GDPR je teda orientované na osobu a na účel, registratúrny plán je orientovaný na dokument a na druh dokumentu.
Z toho vyplýva aj rozdielny rytmus práce s týmito dátami. Právo na výmaz sa môže aktivovať kedykoľvek, povedzme odvolaním súhlasu v utorok popoludní, zatiaľ čo registratúrna lehota beží pevne a nemení sa podľa toho, čo si dotknutá osoba práve zaumienila. Netreba si však myslieť, že vymazanie z aktívneho systému a formálne vyradenie registratúrneho záznamu sú vždy jeden a ten istý úkon. Záznam môže po skončení svojho operatívneho účelu naďalej existovať, no s výrazne obmedzeným prístupom, až kým neuplynie jeho zákonná lehota. Práve vtedy je namieste úvaha o (pseudo)anymizácii alebo prísnom obmedzení spracúvania, a nie hneď úplný výmaz.
Práve preto nemožno jeden nástroj nahradiť druhým. Firma, ktorá sa spolieha výlučne na registratúrny plán, bude držať osobné údaje presne podľa tabuľky aj vtedy, keď účel spracúvania dávno zanikol a žiadny zákon jej to neprikazuje, čím poruší zásadu minimalizácie uchovávania. Firma, ktorá sa naopak spolieha výlučne na žiadosti podľa článku 17, bude mazať chaoticky a nesystémovo, a skôr či neskôr vymaže aj niečo, čo mazať vôbec nesmela, pretože na to existovala zákonná povinnosť uchovávania.
Osem chýb, ktoré sa opakujú naprieč odvetviami
V praxi sa tieto 2 svety stretávajú oveľa menej elegantne, než by sa na papieri zdalo. Medzi chyby, ktoré sa opakujú bez ohľadu na veľkosť firmy či odvetvie, patrí predovšetkým týchto 8.
Žiadny registratúrny poriadok. Firma nemá spísaný žiadny registratúrny poriadok ani interný zoznam retenčných lehôt a spolieha sa na to, že sa to vyrieši, až keď príde žiadosť. Výsledkom je archív, ktorý rastie donekonečna a porušuje zásadu minimalizácie uchovávania bez ohľadu na to, či niekto niekedy o výmaz požiada.
Registratúrny plán ako univerzálna výhovorka. Firma, ktorá registratúrny plán naopak má, niekedy spadne do presne opačného extrému a vyhlási, že jej vraj prikazuje všetko uchovať. Registratúrny plán sa však vzťahuje len na záznamy, ktoré doň boli zaradené, a na účel ich evidencie. Nezakladá všeobecné oprávnenie ponechať si každý osobný údaj vo všetkých systémoch, ani ho používať na úplne iný účel, než na aký bol pôvodne určený.
Zámena papiera a dát. Firma si zamieňa fyzickú skartáciu papierového spisu s technickým vymazaním dát z informačných systémov. Papierový spis môže byť dávno zničený v skartovačke, no rovnaké údaje žijú ďalej v emailovej schránke bývalého zamestnanca, v zálohe databázy spred 3 rokov alebo v tabuľke, ktorú si niekto poslal domov na dokončenie reportu.
Jedno číslo pre všetko. Firma maže podľa jedného univerzálneho počtu rokov pre všetky dokumenty naraz, bez ohľadu na to, čo konkrétny zákon pre daný typ záznamu skutočne vyžaduje. Mzdové listy sa tak niekedy vymažú príliš skoro, pretože nikto neoveril zákonom stanovenú lehotu, zatiaľ čo životopisy neúspešných uchádzačov sa naopak držia roky, a navyše aj bez súhlasu, hoci účel výberového konania dávno zanikol.
Výmaz ako povinnosť bez výnimiek. Firma považuje právo na výmaz za bezvýhradné a vymaže na požiadanie úplne všetko bez toho, aby preverila výnimky z článku 17 odsek 3, čím si sama zničí dôkazy, ktoré mohla neskôr potrebovať pri spore, alebo poruší inú zákonnú povinnosť uchovávania.
Zabudnuté zálohy a kópie. Firma vymaže údaje z hlavnej produkčnej databázy a na tom skončí. Zálohy, testovacie prostredie, logovacie súbory a kópie u sprostredkovateľov či subsprostredkovateľov podľa článku 28 GDPR ostávajú nedotknuté, pretože nikto vopred nezmapoval, kde všade sa dané osobné údaje v skutočnosti nachádzajú.
Anonymizácia ako jednoduché zmazanie mena. Firma sa domnieva, že stačí z tabuľky odstrániť meno alebo priezvisko a údaje sa tým stávajú anonymnými. Pokiaľ však v zázname zostáva e-mailová adresa, rodné číslo, presný opis udalosti alebo iná kombinácia znakov, ktorá v spojení s dostupnými informáciami umožňuje osobu spätne identifikovať, o skutočnú anonymizáciu nejde a údaje naďalej podliehajú GDPR.
Žiadny záznam o výmaze. Firma po vymazaní nevyhotoví žiadny záznam o tom, čo, kedy, prečo a na základe akého právneho dôvodu vymazala. Pri kontrole Úradu na ochranu osobných údajov Slovenskej republiky potom nevie preukázať súlad so zásadou zodpovednosti podľa článku 5 odsek 2 GDPR, hoci v skutočnosti mohla postupovať úplne správne.
Deväť krokov správneho procesu
Ako teda vyzerá proces, ktorý obstojí súčasne pred GDPR, pred auditom podľa normy ISO/IEC 27001 (medzinárodná norma pre systém manažérstva bezpečnosti informácií) a aj pred požiadavkami normy ISO/IEC 42001 (medzinárodná norma pre systém manažérstva AI)? V skratke ide o 9 krokov, ktoré na seba nadväzujú, nech už proces spustila žiadosť, alebo sám prevádzkovateľ.
Identifikácia podnetu. Podnetom nemusí byť len žiadosť dotknutej osoby podľa článkov 15 až 22 GDPR. Rovnako dobre ním môže byť uplynutie lehoty podľa registratúrneho plánu, zmena účelu spracúvania, periodická revízia údajov, alebo zistenie, že sa niekde spracúvajú údaje bez platného právneho základu.
Overenie totožnosti a právneho dôvodu. Ak podnetom je žiadosť, prevádzkovateľ primerane overí totožnosť žiadateľa, bez toho, aby si vyžiadal nadbytočné doklady, a porovná dôvod žiadosti s odsekom 1 článku 17. Súčasne preverí, či sa neuplatní niektorá z výnimiek v odseku 3, vrátane zákonnej povinnosti uchovávania podľa registratúrneho plánu.
Zmapovanie všetkých úložísk. Zodpovedá kontrole A.5.9 Register aktív z prílohy A normy ISO/IEC 27001, teda presnému zoznamu, kde sa dané údaje nachádzajú, od hlavnej databázy cez zálohy až po externých sprostredkovateľov.
Výber metódy. Úplné nenávratné vymazanie, anonymizácia, ktorá údaje skutočne zbaví možnosti identifikácie a umožňuje ich ponechať napríklad na štatistické účely, alebo pseudonymizácia s obmedzeným prístupom, ak existuje dôvod údaje dočasne zablokovať namiesto úplného vymazania, čo GDPR pozná ako obmedzenie spracúvania podľa článku 18.
Fyzická likvidácia nosičov. Pri papieri alebo vyradenom technickom zariadení sa uplatní kontrola A.7.14 Bezpečná likvidácia alebo opätovné použitie zariadenia z normy ISO/IEC 27001, teda skartácia, odmagnetovanie alebo certifikovaná fyzická deštrukcia nosiča.
Osobitné posúdenie pri AI. Ak boli údaje použité na trénovanie alebo doladenie modelu umelej inteligencie, norma ISO/IEC 42001 vyžaduje posúdiť, či je technicky možné odstrániť ich vplyv z už natrénovaného modelu, takzvaným strojovým zabúdaním. Keďže to pri väčšine modelov stále nie je bežne dostupná funkcia, prevádzkovateľ musí namiesto toho zdokumentovať toto obmedzenie, zabrániť ďalšiemu použitiu dát v budúcom trénovaní a zvážiť kompenzačné opatrenia, napríklad obmedzenie prístupu k výstupom modelu.
Vykonanie a technické overenie. Niekto reálne vykoná výmaz a niekto iný, ideálne nezávislý od samotného výkonu, overí, že údaje sú skutočne nenávratne odstránené, a nielen skryté pred bežným používateľským rozhraním.
Dokumentácia. Vyhotoví sa záznam o výmaze alebo protokol o vyradení, aktualizuje sa Záznam o spracovateľských činností (RoPA - Records of Processing Activities, po slovensky záznamy o spracovateľských činnostiach), a aktualizuje sa aj registratúrny plán, ak sa menila lehota alebo spôsob vyradenia.
Informovanie. Prevádzkovateľ informuje dotknutú osobu o vykonanom výmaze najneskôr do 1 mesiaca podľa článku 12 odsek 3 GDPR, a ak údaje predtým poskytol iným príjemcom, informuje aj ich o povinnosti vymazať podľa článku 19 GDPR, pokiaľ to nie je nemožné alebo si to nevyžaduje neprimerané úsilie. Pri výmaze, ktorý spustil sám bez žiadosti, sa tento krok prirodzene vynecháva, no dokumentácia a overenie platia rovnako.
Päť príbehov z praxe
Bývalý zamestnanec a mzdové listy. Bývalý zamestnanec, ktorý pred 2 rokmi ukončil pracovný pomer, napíše bývalému zamestnávateľovi, že chce vymazať všetky jeho osobné údaje. Personálne oddelenie si želanie preverí proti dvom veciam naraz. Mzdové listy a podklady pre sociálne a zdravotné poistenie musí zamestnávateľ podľa zákona o sociálnom poistení uchovávať 10 rokov po skončení roka, ktorého sa týkajú, takže ich vymazať nemôže, a žiadosť v tejto časti zamietne s odkazom na výnimku podľa článku 17 odsek 3 písmeno b) GDPR, teda splnenie zákonnej povinnosti. V tej istej zložke sa ale nachádza aj životopis, ktorý zamestnanec poslal pri prijímacom pohovore pred 5 rokmi, a poznámky z hodnotiaceho pohovoru spred 2 rokov, ktoré už nemajú žiadny zákonný dôvod na uchovávanie. Tieto časti spoločnosť vymaže. Výsledkom teda nie je jedno áno alebo jedno nie, ale rozdelenie jednej zložky na 2 rôzne odpovede, presne podľa toho, čo pre každý typ dokumentu hovorí registratúrny plán.
Marketingová databáza a faktúra. Zákazník odvolá súhlas s marketingovou komunikáciou a žiada vymazanie. Z marketingového systému, kde jeho údaje slúžili výlučne na zasielanie noviniek, musí byť vymazaný prakticky okamžite, pretože bez súhlasu už neexistuje právny základ na pokračovanie evidencie. V účtovnom systéme ale ten istý zákazník naďalej existuje ako odberateľ konkrétnej faktúry, ktorú musí spoločnosť podľa zákona o dani z pridanej hodnoty uchovávať 10 rokov. Nejde teda o vymazanie osoby ako takej, ale o vymazanie z konkrétneho účelu spracúvania, zatiaľ čo v inom účele, s iným právnym základom a inou registratúrnou lehotou, rovnaké meno ďalej existuje úplne legálne.
Pracovný e-mail ako registratúrny záznam. Zamestnanec vymaže zo svojej schránky pracovný e-mail, v ktorom bolo schválenie dôležitej zmluvy. Pokiaľ tento e-mail zachytáva rozhodnutie alebo inú významnú činnosť organizácie, ide v skutočnosti o registratúrny záznam, a jeho osud sa posudzuje podľa registratúrneho poriadku, nie podľa toho, čo si so svojou schránkou urobí jeden konkrétny zamestnanec. Osobné údaje v ňom sa pritom naďalej spracúvajú podľa GDPR, takže sa nesmú použiť na nesúvisiaci účel a prístup k nim musí zostať primerane obmedzený. Vymazanie zo schránky teda samo osebe neznamená, že bola splnená aj registratúrna povinnosť.
Záloha, ktorá si žije vlastným životom. Spoločnosť vymaže profil zákazníka z aktívnej databázy, jeho údaje však ešte istý čas žijú ďalej v bezpečnostnej zálohe. Pokiaľ sa záloha používa výlučne na obnovu po incidente, nie je bežne dostupná a má jasne stanovený cyklus prepisovania, stačí, keď sa údaje odstránia pri jej riadnom, plánovanom prepísaní. Problém nastáva vo chvíli, keď sa táto záloha zrazu priebežne prehľadáva kvôli marketingu alebo bežnej prevádzke. V ten moment totiž prestáva byť pasívnou poistkou a stáva sa druhou, skrytou databázou, ktorú treba vymazať rovnako dôsledne ako tú hlavnú, bez čakania na jej rotáciu.
Chatbot, ktorý sa učí z rozhovorov. Spoločnosť používa záznamy z chatu so zákazníckou podporou na doladenie vlastného jazykového modelu, ktorý má v budúcnosti automaticky odpovedať na bežné otázky. Zákazník neskôr požiada o vymazanie všetkých svojich údajov. Vymazanie pôvodného záznamu rozhovoru z databázy podpory je jednoduché, ide o bežnú technickú operáciu podľa kontroly A.8.10 normy ISO/IEC 27001. Problém nastáva pri modeli, ktorý sa už na danom rozhovore natrénoval. Odstrániť vplyv jedného konkrétneho rozhovoru z váh natrénovaného modelu bez jeho opätovného pretrénovania je dnes technicky mimoriadne náročné (často prakticky nemožné!). Zodpovedný prevádzkovateľ preto podľa princípov ISO/IEC 42001 zdokumentuje toto obmedzenie, zabezpečí, aby sa rovnaký záznam už nikdy nepoužil v žiadnom budúcom trénovaní, a zváži, či riziko pre dotknutú osobu nevyžaduje aj dočasné obmedzenie prístupu k výstupom modelu, kým sa nenahradí novou verziou natrénovanou bez sporného záznamu.
Namiesto záveru
GDPR výmaz a registratúrny poriadok teda nie sú konkurenti, hoci to tak pri prvom kontakte väčšinou vyzerá. Sú to 2 nástroje s odlišným nastavením, ktoré musia fungovať spolu, podobne ako plynový a brzdový pedál v jednom aute. Prevádzkovateľ, ktorý rozumie len jednému z nich, bude jazdiť buď príliš rýchlo a zrazí sa so zásadou minimalizácie uchovávania, alebo príliš opatrne a navždy zostane stáť pri prvej žiadosti o výmaz, ktorú nevie posúdiť proti zákonným výnimkám.
Dobrá správa je, že riešenie napokon nie je ani zložité, ani drahé. Je ním jeden spoločný, pravidelne aktualizovaný prehľad, v ktorom má každý typ dokumentu priradený svoj právny základ na uchovávanie, svoju lehotu a svoj spôsob vyradenia. A predovšetkým proces, ktorý sa nespúšťa iba na žiadosť, ale funguje aj sám od seba, v pozadí, presne tak, ako to GDPR od prevádzkovateľa aj bez vyzvania očakáva.
