Politik s telefónom v ruke. Okoloidúci, ktorý sa pri diskusii rozohní. A dieťa, ktoré náhodou prejde záberom. Z tejto celkom obyčajnej scény na slovenskom námestí sa stal právny prípad, v ktorom stoja proti sebe dve hodnoty rovnakej váhy: sloboda prejavu a ochrana súkromia. Rozhodnúť medzi nimi nebude jednoduché ani pre skúseného úradníka. Nasledujúci článok je vecnou a odbornou analýzou a nie je prezentáciou politického názoru autora.
Čo sa vlastne stalo
Ako asi registrujete, tak predseda hnutia Slovensko Igor Matovič absolvoval sériu mítingov, na ktorých oslovoval okoloidúcich, diskutoval s ľuďmi naprieč politickým spektrom a vzniknuté obrazovo zvukové záznamy zverejňoval na sociálnych sieťach. Diskusie prebiehali prevažne v pokojnej rovine, no v niektorých prípadoch aj v napätí a s ostrejším slovníkom. Keďže sa odohrávali na verejných priestranstvách, do záberov sa dostali aj náhodní okoloidúci a deti.
Právnik a komunálny politik Michal Milo, ktorý pôsobí v hnutí Republika, začiatkom augusta 2026 verejne oznámil, že podal podnet na Úrad na ochranu osobných údajov Slovenskej republiky a žiada prešetrenie veci a začatie konania z úradnej moci voči Igorovi Matovičovi aj voči Hnutiu Slovensko. Podľa jeho vyjadrenia nemôže obstáť odvolávanie sa na oprávnený záujem ani na politický marketing, a zverejňovanie tvárí detí považuje za zásah do osobnostných práv chránených Občianskym zákonníkom.
Do obrazu patrí aj kontext, ktorý na právnom posúdení nič nemení, ale bez ktorého by bol článok neúplný: podnet podal predstaviteľ konkurenčného politického subjektu. Úrad posudzuje obsah podania, nie jeho autora. Zároveň platí, že ak podanie nepodáva sama dotknutá osoba, teda človek, ktorého údaje boli spracúvané, úrad ho vybavuje ako podnet a nie ako návrh na začatie konania. Konanie potom môže začať z vlastnej iniciatívy. Ak ho začne, má naň zákonnú lehotu 90 dní s možnosťou predĺženia (v odôvodnených prípadoch).
Prvá otázka: vzťahuje sa na to GDPR vôbec?
Skratka GDPR označuje General Data Protection Regulation, teda všeobecné nariadenie o ochrane údajov, oficiálne nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/679. Jeho článok 2 ods. 2 písm. c) hovorí, že sa nevzťahuje na spracúvanie údajov fyzickou osobou v rámci výlučne osobnej alebo domácej činnosti. Kto natočí rodinnú oslavu, žiadne nariadenie GDPR neporušuje.
Súdny dvor Európskej únie však túto výnimku vykladá veľmi úzko. V rozsudku vo veci C-101/01 (Lindqvist) konštatoval, že zverejnenie osobných údajov na internete, kde sú prístupné neurčitému okruhu ľudí, domácou činnosťou nie je. V rozsudku vo veci C-212/13 (Ryneš) rovnako posúdil kameru súkromnej osoby, ktorá snímala verejné priestranstvo.
Rozdiel je tak medzi videom z dovolenky uloženým v telefóne a ako aj tým istým videom nahratým na verejný profil so státisícami sledovateľov. Prvé je súkromie, druhé je publikovanie. Politický míting je navyše z definície verejná činnosť. Odpoveď je teda jednoznačná: GDPR sa na túto situáciu uplatní v plnom rozsahu, spolu so zákonom č. 18/2018 Z. z. o ochrane osobných údajov.
Kto je v tomto príbehu prevádzkovateľom
Prevádzkovateľ je podľa článku 4 bodu 7 GDPR ten, kto určuje účel a prostriedky spracúvania. Otázka nie je akademická, pretože práve prevádzkovateľ nesie zodpovednosť aj prípadnú sankciu.
Ak videá vznikali v rámci činnosti politického hnutia, ako prevádzkovateľ prichádza do úvahy samotné hnutie, jeho predseda ako fyzická osoba, alebo obaja súčasne v režime spoločných prevádzkovateľov podľa článku 26 GDPR. Recitál 56 nariadenia s takouto situáciou výslovne počíta, keď pripomína, že politické strany v rámci volebných činností zhromažďujú údaje o politických názoroch osôb. Podľa článku 5 ods. 2, teda podľa zásady zodpovednosti, musí prevádzkovateľ vedieť súlad preukázať. Nestačí tvrdiť, že všetko bolo v poriadku, treba to zdokumentovať.
Čo všetko je tu osobným údajom
Podobizeň človeka, jeho hlas, jeho meno, ak v zázname zaznie, miesto a čas nahrávky aj obsah toho, čo povedal. To všetko sú osobné údaje podľa článku 4 bodu 1 GDPR, pretože umožňujú identifikovať konkrétnu fyzickú osobu.
Podstatnejšie sú však aj súvislosti. Ak z videa vyplýva, koho konkrétny človek volí, ako zmýšľa o vláde alebo o opozícii, ide o politický názor. A politické názory patria podľa článku 9 ods. 1 GDPR medzi osobitné kategórie osobných údajov, ktoré verejnosť pozná pod pracovným označením citlivé údaje. Ich spracúvanie je v zásade zakázané, pokiaľ sa neuplatní niektorá z výnimiek v článku 9 ods. 2. Súdny dvor Európskej únie navyše v rozsudku vo veci C-184/20 potvrdil, že chránené sú aj údaje, z ktorých možno citlivú informáciu odvodiť nepriamo. Nemusí teda zaznieť názov strany, ale stačí len kontext.
Bežný videozáznam tváre pritom ešte nie je biometrickým údajom. Tým sa stáva až vtedy, keď sa spracúva osobitnými technickými prostriedkami na jedinečnú identifikáciu osoby, napríklad rozpoznávaním tváre. To vyplýva z článku 4 bodu 14 v spojení s recitálom 51. Je možné sa domnievať, že toto sa počas mítingov, a ani neskôr v kanceláriách hnutia, nedialo.
Právny základ: súhlas, ktorý nikto nedal
Každé spracúvanie potrebuje právny základ podľa článku 6 ods. 1 GDPR. Prichádzajú do úvahy dva.
Prvým je súhlas podľa písmena a). Ten však musí byť podľa článku 4 bodu 11 a recitálu 32 slobodný, konkrétny, informovaný a jednoznačný. Skutočnosť, že človek pristúpil ku kamere a začal hovoriť, je konkludentné (dá najavo, že určitý stav akceptuje alebo proti nemu nenamieta, hoci mal/a možnosť tak urobiť), strpenie situácie, ale nie je to právne kvalifikovaný súhlas. Chýba mu totiž informovanosť a konkrétnosť a v zápale výmeny názorov ťažko hovoriť o pokojnom a slobodnom rozhodnutí. Navyše sa súhlas musí dať preukázať a musí byť odvolateľný. Nič z toho tu podľa dostupných informácií neexistuje.
Druhým je oprávnený záujem podľa písmena f). Ten sa preukazuje trojkrokovým testom, ktorý Súdny dvor Európskej únie zhrnul v rozsudku vo veci C-13/16 (Rīgas satiksme): musí existovať legitímny záujem, spracúvanie musí byť na jeho dosiahnutie nevyhnutné a záujem prevádzkovateľa nesmie prevážiť práva a slobody dotknutej osoby.
Sloboda politického prejavu legitímnym záujmom nepochybne je. Problém je v druhom a treťom kroku. Bolo na informovanie verejnosti o nálade v spoločnosti nevyhnutné zverejniť nerozostrenú tvár konkrétneho dôchodcu z námestia? A prevažuje tento oprávnený záujem hnutia nad jeho právom nefigurovať vo videu, ktoré uvidia státisíce ľudí, a pod ktorým sa rozbehne vojna príspevkov, urážok a vyhrážok?
Nad tým všetkým visí aj článok 9. Ak sa v zázname odhalia politické názory, samotný oprávnený záujem nestačí, pretože pre citlivé údaje článok 6 nepostačuje. Do úvahy prichádza výnimka podľa článku 9 ods. 2 písm. e), teda údaje, ktoré dotknutá osoba zjavne zverejnila sama. Kto na námestí do viditeľnej kamery nahlas vyhlási, koho volí, ten svoj politický názor zverejňuje vlastným rozhodnutím. Toto je pre obhajobu silný argument, ale platí len pre dospelých aktívnych diskutujúcich. Nevzťahuje sa na náhodných okoloidúcich v pozadí a už vôbec nie na deti, ktoré nezverejňujú nič.
Novinárska výnimka ako najsilnejšia karta obhajoby
Článok 85 GDPR ukladá členským štátom povinnosť zosúladiť ochranu údajov so slobodou prejavu a informácií vrátane spracúvania na novinárske účely. Slovensko to urobilo v § 78 zákona č. 18/2018 Z. z., ktorý pre spracúvanie na účel informovania verejnosti masovokomunikačnými prostriedkami a na novinárske, umelecké či literárne účely vylučuje uplatnenie viacerých povinností vrátane potreby súhlasu, s podmienkou, že takéto spracúvanie neodporuje oprávneným záujmom dotknutej osoby.
Kľúčové je, že novinárom nemusí byť len zamestnanec redakcie. V rozsudku vo veci C-345/17 (Buivids) Súdny dvor Európskej únie posudzoval prípad človeka, ktorý natočil zásah polície a video nahral na YouTube. Konštatoval, že aj taká činnosť môže byť spracúvaním na novinárske účely, ak je jej výlučným cieľom zverejnenie informácií, názorov alebo myšlienok verejnosti. Postavenie profesionálneho novinára s licenciou nie je teda podmienkou. Podobne v skoršom rozsudku vo veci C-73/07 (Satakunnan Markkinapörssi a Satamedia) uznal novinársky charakter aj pri komerčnom šírení údajov.
Obhajoba teda môže znieť presvedčivo: išlo o dokumentovanie verejnej diskusie a informovanie občanov o nálade v spoločnosti, čo je jadro demokratickej debaty.
Protiargument je však aj v tomto prípade rovnako silný. Výnimka platí len vtedy, ak je zverejnenie vykonané výlučne na tento účel. Ak je dominantným účelom vlastná politická seba prezentácia, tvorba kampaňového obsahu a vykreslenie oponentov v nelichotivom svetle, nejde o žurnalistiku, ale o politický marketing. A ten žiadnu privilegovanú výnimku nemá! Rozdiel je asi taký, ako keď si niekto kúpi mikrofón. Mikrofón z neho reportéra neurobí. A ani z reportéra nerobí človeka, ktorému je dovolené všetko, čo pripomína aj Európsky súd pre ľudské práva v rozhodnutí vo veci von Hannover proti Nemecku, kde postavil deliacu čiaru medzi príspevkom k verejnej diskusii a uspokojením zvedavosti publika.
Deti v zábere: miesto, kde argumentácia škrípe najviac
Recitál 38 GDPR hovorí jasne, že deti si zasluhujú osobitnú ochranu, keďže si menej uvedomujú riziká a dôsledky spracúvania svojich údajov.
Práve tu je pozícia zverejňovateľa najzraniteľnejšia, a to z veľmi prozaického dôvodu. Existovalo lacné, dostupné a technicky triviálne riešenie s rovnakým informačným prínosom: rozostrenie tvárí. Ide o typickú aplikáciu zásady minimalizácie údajov podľa článku 5 ods. 1 písm. c) a povinnosti ochrany údajov špecificky navrhnutej a štandardne určenej podľa článku 25. Ak sa dá informačný cieľ dosiahnuť menej invazívnym spôsobom a prevádzkovateľ ho nepoužije, tak test nevyhnutnosti prehráva a to vlastne aj STOPka. Nie preto, že by konal zlomyseľne, ale preto, že mal poruke miernejší nástroj a nesiahol po ňom.
Informačná povinnosť a práva dotknutých osôb
Články 13 a 14 GDPR vyžadujú, aby človek vedel, kto jeho údaje spracúva, na aký účel, na akom právnom základe, ako dlho a aké má práva. Splniť to v pouličnej diskusii je prakticky nemožné, a preto článok 14 ods. 5 písm. b) pozná výnimku pre prípady neprimeraného úsilia. Táto výnimka však nie je automatická a prevádzkovateľ ju musí odôvodniť. Praktické minimum, ktoré by situáciu výrazne vylepšilo, je pritom triviálne: viditeľné oznámenie o snímaní (čiže použitia video záznamu s piktogramom kamery a s 1. vrstvou informačnej povinnosti) na mieste a odkaz na informačnú povinnosť v popise každého videa, prípadne aj na web stránke prevádzkovateľa.
Rovnako podstatné je však aj to, čo sa dialo potom. Podľa článku 21 má dotknutá osoba pri spracúvaní na základe oprávneného záujmu právo namietať a podľa článku 17 ods. 1 písm. c) právo na výmaz. Ak niekto chcel požiadať o stiahnutie svojej podobizne a nevedel, kde tak má urobiť, alebo aj požiadal, ale nevyhovelo sa mu, tak ide o samostatné porušenie bez ohľadu na to, ako dopadne spor o novinársku výnimku. Toto bude pre úrad jedno z najľahšie preukázateľných zistení.
Či hnutie všetky podmienky splnilo, je otázne. Na mítingoch nikde nevisela žiadna Informačná povinnosť, žiadne piktogramy kamier a web stránka z tohto uhlu pohľadu o mítingoch nehovorila nič.
Občianskoprávna a trestnoprávna rovina
Ochrana údajov nie je jediná koľaj. Podľa § 11 a § 12 Občianskeho zákonníka, teda zákona č. 40/1964 Zb., možno podobizeň a zvukový záznam fyzickej osoby vyhotoviť a použiť len s jej privolením. Výnimkou je úradná a spravodajská licencia podľa § 12 ods. 2 a 3, pričom ani použitie na spravodajské účely nesmie byť v rozpore s oprávnenými záujmami dotknutého človeka. O tejto vetve nerozhoduje Úrad na ochranu osobných údajov Slovenskej republiky, ale súd, a nárokovať možno aj primerané zadosťučinenie vrátane finančnej náhrady podľa § 13.
Trestnoprávna rovina je naopak skôr teoretická. Ustanovenie § 377 Trestného zákona, teda zákona č. 300/2005 Z. z., chráni dôvernosť ústneho prejavu. Rozhovor vedený nahlas na námestí pred viditeľne držanou kamerou však dôverným prejavom spravidla nie je.
Čo môže úrad urobiť
Ak Úrad na ochranu osobných údajov Slovenskej republiky konanie začne, má k dispozícii celú škálu nápravných právomocí podľa článku 58 GDPR: od napomenutia cez príkaz na uvedenie spracúvania do súladu až po príkaz na obmedzenie alebo vymazanie údajov, teda v praxi stiahnutie alebo úpravu videí. Pokuty za porušenie zásad spracúvania a právneho základu spadajú do najvyššej sadzby podľa článku 83 ods. 5, teda do dvadsať miliónov eur alebo štyri percentá z celkového ročného obratu.
Realisticky však platí, že pri prvom prípade tohto typu, pri politickom subjekte a pri právne nejednoznačnej otázke býva prvým krokom skôr nápravné opatrenie a napomenutie než rekordná pokuta. Hodnota tohto prípadu nespočíva vo výške sankcie, ale v tom, že by po prvý raz naostro vymedzil hranicu medzi politickou komunikáciou a novinárskou činnosťou v prostredí, kde má každý politik v ruke redakciu veľkosti mobilného telefónu.
Tri možné pochopenia situácie
Prvé hovorí, že k porušeniu nedošlo. Spracúvanie prebiehalo na verejnom priestranstve, kamera bola viditeľná, diskutujúci sa zapojili dobrovoľne, svoje politické názory zjavne zverejnili sami v zmysle článku 9 ods. 2 písm. e) a celá aktivita spadá pod novinársku výnimku podľa článku 85 GDPR a § 78 zákona č. 18/2018 Z. z.
Druhé pochopenie hovorí, že k porušeniu došlo v plnom rozsahu. Chýba platný právny základ, chýba splnenie informačnej povinnosti, spracúvajú sa citlivé údaje bez použiteľnej výnimky a účelom nebolo informovanie verejnosti, ale politická kampaň.
Tretie pochopenie je najpravdepodobnejšie a rozdeľuje prípad podľa toho, kto je v zábere. Pri dospelých, ktorí sa sami a aktívne zapojili do diskusie pred viditeľnou kamerou, je pozícia zverejňovateľa obhájiteľná a novinárska výnimka má reálnu šancu obstáť. Pri deťoch, pri náhodných okoloidúcich v pozadí a pri záberoch, ktoré nemajú informačnú hodnotu a slúžia na zosmiešnenie konkrétneho človeka, je pozícia veľmi slabá, pretože existovalo miernejšie riešenie s rovnakým výsledkom.
Namiesto rozsudku
Úrad na ochranu osobných údajov Slovenskej republiky zatiaľ vo veci nerozhodol a nikto zatiaľ nebol uznaný za porušovateľa. Do rozhodnutia platí prezumpcia zákonnosti postupu a všetko uvedené je právnou analýzou možných scenárov, nie výrokom o vine.
Isté je len jedno. Sloboda politickej diskusie a právo občana nebyť bez svojho pričinenia hlavnou postavou virálneho videa, sú obe legitímne hodnoty a nedajú sa uspokojiť naraz do posledného detailu. Rozdiel medzi nimi je často len „jeden“ klik vo video editore, ktorým sa rozostrí detská tvár. Zaujímavé na tomto prípade je, že práve tento jeden klik môže rozhodnúť o tom, či pôjde o príkladnú občiansku žurnalistiku, alebo o učebnicový príklad porušenia ochrany osobných údajov.
